Nie som ani homofób, ani nenávistný agresor

Autor: Martin Brestovanský | 25.1.2015 o 22:25 | Karma článku: 12,78 | Prečítané:  15158x

Pôjdem voliť v referende, a čuduj sa svete, nie som ani homofób, ani voči nikomu necítim nenávisť. To, čo ma začína vytáčať, je, že určitá skupina si v spolupráci s mainstreamovými médiami doslova revolučným spôsobom vyhradila priestor (a tým akoby aj právo) druhých kádrovať podľa toho, či zdieľa ich názor alebo nie. Okupujú jazyk, teda priestor myslenia, radikálnymi označeniami s takou intenzitou a kadenciou, akoby nad ich produkciou sedela profesionálna marketingová poradenská spoločnosť.

Najprv k vlastnej homofóbii. Byť presvedčený, že definícia manželstva ako právneho inštitútu nesmie závisieť od citov; že dieťa má podstatne lepšie podmienky pre vývin v rodine s otcom a mamou; že rodičia majú právo na alternatívny výchovno-vzdelávací obsah v kultúrno-etických otázkach ponúkaný ich dieťaťu; nie je homofóbia. Všetky tri závery sú rozumne odôvodniteľné na základe transdisciplinárneho výskumu ale tiež bežného pohľadu na mnohotisícročnú tradíciu ľudstva. 

Niežeby v histórii neexistovali rôzne anomálie, vo väčšej alebo menšej miere boli v každej spoločnosti spravidla trpené, resp. tolerované. Nikdy však v úspešných, dlhodobo sa rozvíjajúcich kultúrach neboli prijaté za spoločenskú normu a legalizované. Aj v bonvivánskom starovekom Ríme rozlišovali medzi trvalým pohlavným spolužitím slobodných osôb (concubinatus) a manželstvom (matrimonium) muža a ženy, ktoré dostávalo špeciálne privilégiá.

Naša spoločnosť prišla k tak vysokej miere tolerancie, že mnohé mimoväčšinové spôsoby nažívania (najmä homosexualitu) neprenasleduje, nevysmieva, kultúrne nevyčleňuje. Dnes si nikto nedovolí nielen verejne, ale ani súkromne, napr. medzi kolegami, napádať cítenie homosexuálnych osôb. Naopak, mnohé známe osobnosti sú cenené a ich prínos nijako nenarušuje fakt o ich sexuálnom správaní. Ba čo viac, menšinová sexuálna orientácia im, zdá sa, zabezpečuje špecifickú pozitívnu pozornosť v médiách a status nedotknuteľnosti. Pretože akúkoľvek (aj odôvodnenú) kritiku by mohli oni, ich podporovatelia, alebo médiá vztiahnuť ako atak na sexuálnu orientáciu a "nekultúrneho" kritika spoločnými silami absolútne marginalizovať.

Na pomoc im prichádzajú aj ľudia z tábora tradicionalistov, napr. kresťanských mysliteľov, kňazov a pod., ktorí celkom správne upozorňujú na to, že každý človek je vo svojom jadre hodný úcty a Bohom milovaný, a žiadna svetská moc nemôže túto pravdu vynucovať a presadzovať politicky, pretože je to v konečnom dôsledku kontraproduktívne. Tých tradicionalistov, ktorí sa politicky angažujú, implicitne alebo explicitne zaraďujú do triedy zákonníkov a farizejov (nie v zmysle ľudového významu farizejstva - pokrytectva, ale práve v zmysle politizácie náboženstva, teda povrchného vynucovania si viery a hodnôt). Obávam sa ale, že v spoločenskej diskusii sú títo dobromyseľní ľudia skôr médiami využívaní a precízne filtrovaní (najpriezračnejší príklad je samotný pápež František), než skutočne pochopení. Súčasný spor okolo politizácie sexuality totiž nemá ťažisko v útoku na menšiny, ale v obrane väčšiny.

Treba teda zdôrazniť, že referendum nie je premysleným, dlhodobo zvažovaným útokom proti istej skupine ľudí, ale jednoduchou reakciou na to, čo sa javí ako komplot a dlhodobo zvažovaná, dobre pripravená a mediálne masívne podporovaná kultúrna agresia. Nebudem sa zaoberať teraz tým, či je presvedčenie iniciátorov referenda o medzinárodnom komplote voči tradičnej kultúre oprávnené alebo nie. Dôležité je, že oni sa cítia v defenzíve, nie v ofenzíve. Nejaké „koncerty proti nenávisti“ teda úplne míňajú meritórnosť veci, pretože tu nejde o nenávisť, ale obavy o vlastnú budúcnosť.

Isteže, motivácie iniciátorov nie sú len individualistické (vlastná budúcnosť). Ide im o hodnoty, ktoré sú univerzálne platné. To je ale na veľmi dlhý príspevok, pretože by vyžadoval až filozoficko-antropologický úvod.

Vrátim sa k homofóbii. Veľmi zaujímavú analýzu mediálnych vyjadrení priniesla Terézia Rončáková. Zaujal nielen explicitný kvantitatívny dôkaz o ideologickej a hodnotovej vyhranenosti médií, ale najmä používanie expresívnych pojmov na oboch stranách diskutujúcich. Dovolím si citovať záverečnú stať, v ktorej autorka uvádza príklady:

„Marián Repa v komentároch pre Pravdu hovoril o „spodných prúdoch, v ktorých sa mieša nacionalizmus s náboženskou intoleranciou“, o „fanatizme“ a „kresťanských puritánoch“. Výraz „fanatici“ použil v komentári pre Pravdu aj Peter Javůrek. Zuska Kepplová oživila svoju esej mierne pejoratívnym označením „muži v sutanách“. Najtvorivejší však boli autori portálu Jetotak. Jeho šéfredaktor Michal Havran ml. vynašiel výraz „metafyzickí predátori“; Arpád Soltész častoval protistranu spojeniami „kresťanskí fundamentalisti“ a „neznášanliví zakomplexovaní chudáci“ a Peter F. ´Rius Jílek premenoval alianciu na „Iniciatívu za takzvanú tradičnú rodinu“, ktorú dobehne „závan vlastnej hlúposti“ a ktorej „ústny otvor sa vyvinul do zvrátenosti plnej nenávistných prdov“. Z druhej strany by nezaznelo nič podobného razenia, nebyť eseje Marka Hrubča na Postoyi, ktorý reagoval na „vnútorne nesúrodý pubertálny hate speech Michala Havrana“, pričom namiesto pojmov socializmus a liberalizmus zaviedol na účely svojho textu jednotný pojem „Havran“. Ten podľa neho „stelesňuje pozoruhodnú vnútorne nekonzistentnú kašu socializmu, liberalizmu a postmodernej rozorvanosti či vykoľajenosti – ktorá je typická pre ideovú výbavu človeka dneška, často s prímesou ezoteriky“.

Iste si ale mnohí spomenú aj na dávnejšie označenia: „bigotná náboženská fanatička (p. Pietruchová na adresu p. Kuby); „starí černokňažníci (...),ktorí kryjú pedofíliu, kokaín a Vatikánsku banku. Nuž, Boh ich vidí, chrapúňov starých." (p. Flašíková Beňová). Nie je tento slovník slovníkom homofóba?

A napokon najhoršia kauza úpadku demokracie na Slovensku – zrušenie vysielania minoritnej náboženskej relácie – grécko-katolíckej liturgie Rusínov v rádiu Regina. Takéto bezprecedentné porušenie hneď niekoľkých ústavných slobôd naraz tu od pádu komunizmu nebolo. Riaditeľ RTVS Mika by v normálnej vyspelej demokracii mal okamžite odstúpiť, no naopak, vyslúžil si krížom cez väčšinu médií pochvaly za snahu o informačnú vyváženosť alebo aspoň tiché odignorovanie. Prečítajte si ešte raz poslednú vetu a precíťte tú absurdnosť aktuálneho stavu „mediálnej vyváženosti“ na Slovensku.

Druhým, rovnako vážnym problémom je, že dnes je už spochybniteľné, či vôbec existuje niečo ako „normálna vyspelá demokracia“. Pretože fenomén sofistikovanej mediálnej šikany ideologicky nepohodlných k nám prišiel práve z krajín, ku ktorým sme ešte pred nedávnom vzhliadali ako k vzorom demokracie. V problémoch, ktoré sú zjavné a spoločné (nedemokratický charakter rozhodovania na celoeurópskej úrovni v Bruseli), vystupujú aj liberáli (poslanec Sulík medzi prvými) ako zásadní kritici EÚ. Zvláštne je, že keď sa deje to isté v kultúrno-etických otázkach, nič problematické v tom nevidia.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?